ANDORKO Július (1883 - 1909)
Rodák z Budulova, školy navštevoval v Prešove, Budapešti, Rimavskej Sobote, maliarstvo na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti, potom v Mníchove a Paríži. Bol talentovaným umelcom, no predčasne zomrel. Individuálnu výstavu mal v Paríži (1908), po smrti v Budapešti (1921), v Košiciach (1952) a Bratislave (1955). Jeho olejomaľby sa nachádzajú v Slovenskej národnej galérii v Bratislave a Krajskej galérii v Košiciach.
Július Andorko sa narodil v roku 1883 v Budulove, dedinke blízko Košíc. Bol generačným druhom dvoch významných košických maliarov, Konštantína Kováriho - Kačmarika, zakladateľa košickej moderny a jej snáď najvýznamnejšieho predstaviteľa - Antona Jaszuscha. Len nepriazňou osudu mu nebolo umožnené priradiť sa k nim. Jeho talent sa prejaví už počas stredoškolských štúdií v Prešove a v Rimavskej Sobote. Je bytostne presvedčený, že sa musí stať maliarom. Po maturite sa prihlási na Umeleckopriemyselnú školu v Budapešti.Tu vydrží rok a v roku 1902 odchádza do Mníchova na Akadémiu umenia. Tu sa naučí maľovať. Skoro a veľmi dobre. To, čo iným trvá roky, stíha za rok, dva. Maľuje ako nikto z jeho spolužiakov. Bravúrne zvláda techniku - s obľubou maľuje veľké plátna s meter dlhými štetcami, s odstupom aj niekoľkých krokov. Do Mníchova si priniesol okrem predurčenia k maliarstvu aj hrdosť a neskutočnú pracovitosť. Uvedomuje si svoju prevahu nad spolužiakmi. Nezúčastňuje sa spoločenského života, považuje to za stratu času. Z toho dôvodu sa dostáva do kofliktu s takmer celou Akadémiou. Na prvom mieste je pre neho práca, v ktorej nachádza seba a svoj život. Po štyroch rokoch štúdia končí u profesora Zuegela s ocenením- striebornou plaketou.
V roku 1906 vystavuje v Budapešti. Jeho veľké obrazy zvierat, či už štúdie alebo lovecké výjavy, získavajú uznanie. Získava štátne štipendium. V lete odchádza do maliarskej kolónie, do Nagybányi a na jeseň na dva roky do Paríža. Tu našťastie rýchlo zabúda na akademické maliarstvo z Mníchova. Hltavo vstrebáva všetky nové trendy. Nevšíma si len jednu časť moderny ako napr. Elemír Halász- Hradil, košický maliar, ktorý bol v Paríži len dva roky pred ním a odniesol si odtiaľ len luminizmus. Július Andorko sa každým novým obrazom posúva ďalej. Celú svoju energiu dáva do svojej práce, akoby mu osud predurčil všetko nahustiť do niekoľkých rokov. V rokoch 1907 a 1908 úspešne vystavuje v Paríži a v Nice. Jeho obrazy Na brehu Seiny, Parížska ulica, Zakvitnutý cintorín, Driemoty, V kuchyni zaujali nie len kritiku, ale aj obchodníka s umením Clovisa Sagota. Na jar r. 1908 na niekoľko mesiacov odchádza do Holandska. Začiatkom leta príde domov odpočinúť si. Namaľuje obraz Odpust v Rudníku, ktorý na výstave "Miénk" v Budapešti prijala kritika s veľkým uznaním.
Stretáva osudovú ženu. Pre svoju tvorbu objavuje nový rozmer- lásku. Žije v období, ktorému sa hovorí belle epoque. Netuší, aké bude pre neho krátke. Za umelca hovorí jeho dielo. Zvlášť u takého citlivého a vnímavého, ako je Július Andorko. Na konci leta všetko predčasne končí. Malicherné nedorozumenie a jeho katastrofálne dôsledky nedovolili mladému umelcovi dorásť na velikána, akým by sa za iných okolností určite stal.
Jeho obrazy sú v zbierkach Maďarskej národnej galérie, Múzeu krásnych umení v Budapešti, Východoslovenskej Galérie v Košiciach a v súkromných zbierkach.
Čítajte viac:
http://kobelak.blog.sme.sk/c/174031/Zabudnuty-maliar.html#ixzz13S0arzhk
Zverejnil: Jozef Mačo 26.10.2010 10:12
Aktualizoval: Jozef Mačo 26.10.2010 10:33
Verzia pre tlač