Mesto PREŠOV

Narodil sa vo Wetschau v Dolnej Lužici (Nemecko). Pochádzal z protestantskej obchodníckej rodiny a vzdelanie získaval v Sasku a Drážďanoch, kde sa zoznámil so slovenskými študentmi, a neskôr pokračoval v štúdiu na univerzite vo Wittenbergu. Po ukončení štúdia odišiel na Slovensko, kde pôsobil ako pedagóg, verejný činiteľ a básnik.

Svoju kariéru začal ako učiteľ na evanjelických školách, ktoré sa nachádzali na území terajšieho Slovenska - konkrétne v Banskej Štiavnici a v Prešove (rektor latinskej školy). V roku 1599 sa stal rektorom košických škôl. Známy je napríklad zápis polyhistora Mateja Bela, ktorý písal o Bocatiovom výlete so študentmi do Vysokých Tatier. Zo školskej katedry prešiel do vyššej spoločenskej funkcie a stal sa notárom. Jeho všeobecná obľúbenosť i kariéra vrcholila v rokoch 1603 a 1604, keď bol zvolený za košického richtára.

V roku 1605 sa zapojil do protihabsburského povstania, počas ktorého podnikal diplomatické cesty a napokon bol zajatý v Nemecku a následne väznený v Prahe. V rokoch 1606 až 1611 bol uväznený v Bielej veži na Hradčanoch. Košice viackrát márne žiadali o jeho prepustenie. Až intervencia kniežaťa Mateja bola úspešná a Bocatius sa dostal na slobodu.

Po prinavrátení slobody mu Košice opäť ponúkli richtárske kreslo, on však ponuku neprijal. Vrátil sa k pedagogickej činnosti. V roku 1618 sa stal tajným radcom Gabriela Bethlena, historikom a knihovníkom. Presťahoval sa do Gyulafeherváru, čo je dnešná rumunská Alba Iulia. Ako diplomat jednal s navjvyššími štátnikmi, ale na jednej zo svojich pracovných ciest zomrel. Stalo sa tak 31.10.1621 v Uherskom Brode.

Svojou pedagogickou činnosťou nielen pozdvihol kultúrny život vo východoslovenskom regióne, ale vďaka pokrokovým učebným metódam podľa zásad humanistickej výchovy pre praktický život si získal veľké uznanie najmä v protestantskom školstve. Ako básnik si získal uznanie nielen doma (od panovníka Rudolfa II. dostal titul poeta laureatus caesareus, zároveň bol povýšený do šľachtického stavu), ale i v zahraničí, kde udržiaval čulé písomné styky s českými a nemeckými humanistickými spisovateľmi.

Okrem svojej knihy uhorských básní písal tiež oslavné, gratulačné a ľúbostné básne, chválospevy, epigramy, lamenty, epitafy, rozlúčkové a smútočné básne. Písal tiež epické diela, v ktorých sa venoval historickým udalostiam (vojna s Turkami a pod.) alebo oslave miest a osobností. Svoje diela písal v latinčine a nemčine a uverejňoval ich najmä v zbierkach iných autorov. Pod menom svojho nedospelého syna tiež vydal Otčenáš v preklade do 25 jazykov.

Dielo:

1599 - Päť kníh uhorských básní (Hungaridos libri poematum), prvá kompozične ucelená kniha básní v Uhorsku

1611 - Štvorročie väzenia (Olympias carceraria, andächtige schöne geistliche Lieder in Gefängnis…), zbierka nemeckých básní, ktorá bola do polovice 19. storočia takmer neznáma

1614 - Oratio Dominica polyglotta, vydanie Otčenáša v preklade do 25 jazykov (vyšlo pod menom jeho syna)