Mesto PREŠOV

Narodil sa 22.9.1811 v Rakši. Básnik, publicista, jazykovedec, evanjelický kňaz a organizátor slovenského národného hnutia, príslušník štúrovskej generácie.

Základné vzdelanie získal v Mošovciach, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici(1822-26) a Rožňave (1826-29), filozofiu a teológiu na Evanjelickom kolégiu v Prešove (1826-29), na Evanjelickom lýceu v Bratislave (1832-34) a na Teologickej fakulte vo Viedni (1836-37). Počas štúdií v Bratislave sa zapájal do činnosti Spoločnosti česko-slovenskej, 1834 člen tajného spolku Vzájemnosť.
Od 1837 farár v Liptovskom Mikuláši, ktorý sa vďaka jeho národnobuditeľským aktivitám stal jedným z centier slovenského národného života. V 30. rokov popredný stúpenec Kollárovej idey slovanskej vzájomnosti a jazykovej jednoty Čechov a Slovákov, neskôr po poradách s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom v Hlbokom (1843) stúpenec a kodifikátor spisovnej slovenčiny. V roku 1844 sa stal predsedom vydavateľského spolku Tatrín (1844-48), v revolučných rokov 1848-49 jeden zo signatárov Žiadostí slovenského národa, delegát na Slovenskom zjazde v Prahe a spolu so Štúrom a Hurbanom organizátor slovenského povstania. Spomedzi trojice vodcov slovenského národného hnutia bol najmenej radikálny.
Od 1849 sa venoval najmä cirkevným záležitostiam, 1862 bol suspendovaný z miesta farára, 1867 predčasne penzionovaný odišiel do exilu v Tešíne.

Počiatky Hodžovej literárnej tvorby, spadajúce do čias bratislavských štúdií, tvoria české básnické prvotiny publikované v almanachu Plody. Debutoval tam hrdinským eposom z dávnych dejín polabských Slovanov Meč krivdy (1836) o bojoch Lužických Srbov proti Sasom.

V 40. rokoch sa venoval kodifikácii a obhajobe novej spisovnej slovenčiny. V spise Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847) dokazoval opodstatnenosť existencie samostatného spisovného jazyka Slovákov a bránil ho najmä proti výpadom J. Kollára a jeho stúpencov. V jazykovedných prácach Epigenes slovenicus (1847, Potomok slovenský) a Vetín o slovenčine (1848) však podrobil kritike Štúrov fonetický pravopis a presadzoval zavedenie etymologického princípu, čím sa stal pôvodcom hnutia za radikálnu reformu štúrovského pravopisu, ktorú napokon 1852 uskutočnil Martin Hattala (1821-1903).

V porevolučnom období sa opäť vrátil k básnickej tvorbe. Písal rozsiahle skladby plné fantastických a mystických prvkov, trpiteľského bolestínstva a náboženského chápania sveta, čím sa zaradil do mesianistického prúdu slovenského romantizmu. Agitačné a národno-obranné sú jeho spisy Hlas k národu slovenskému (1848), Der Slowak (1848, Slovák).

Autor rozsiahlych básnických skladieb (Matom, Slavomiersky, Vieroslavín), v ktorých reagoval na ťažké národné, politické a sociálne postavenie slovenského národa. Jeho zásluhou sa Liptovský Sv. Mikuláš stal centrom politického, kultúrneho a osvetového života na Slovensku. U neho na fare sa uskutočnila zakladajúca schôdza spolku Tatrín. Bol hlavným iniciátorom Slovenského prestolného prosbopisu, člen deputácie k panovníkovi s požiadavkami Slovákov. Za túto činnosť bol vrchnosťou neustále prenasledovaný.